LEVICE. Niektorí však s kožou vyšli na trh a dostali sa oveľa ďalej než za hranice mesta. Tento týždeň predstavujeme Desanu Švolikovú, študentku manažmentu a nemčiny na Glasgowskej univerzite.
Bez školného
Univerzita v Glasgowe bola pre Desanu jasná voľba. „Školu som si vybrala kvôli jej hodnoteniu v medzinárodných rebríčkoch. Glasgowská univerzita patrí k najlepším vysokým školám v Škótsku," hovorí prváčka z Levíc.
Univerzitná budova s areálom.
Štúdium v Škótsku má aj ďalšiu veľkú výhodu. Podobne ako Matúš Falis z univerzity v Edinburgu, o ktorom sme už písali, ani Desana za svoje štúdium platiť nemusí. „Ak pochádzate z niektorej krajiny Európskej únie, Škóti vám štúdium uhradia. Neplatíte nič. Keď ste však Brit, myslím, že za semester zaplatíte okolo 7-tisíc libier. Stále je to však oveľa menej než v Anglicku," vysvetľuje Desi.
Mimo domova nie je levická študentka po prvýkrát. Už v druhom ročníku na strednej škole prestúpila z levického gymnázia na bilingválne Gymnázium Jura Hronca a v Bratislave pokračovala až do maturity. „Štúdium v zahraničí ma lákalo dlhšie," pokračuje. „Vedela som, že táto škola ma naň pripraví dobre. V Škótsku napokon skončilo viacero mojich spolužiakov."
Nie je internát ako internát
Študovať mimo domova nie je pre Desanu vďaka Bratislave novinka. Bývanie v Glasgowe je však podľa nej úplne iný príbeh. Študentský byt, v ktorom býva, má toho totiž so stredoškolským internátom v Bratislave spoločného iba málo.
„Bývam v Student Village asi 20 minút od univerzity. Každý študent má svoju samostatnú izbu a izby vytvárajú dokopy byt. V našom byte je dokopy dvanásť izieb, čo znamená dvanásť ľudí, potom kuchyňa, tri kúpeľne, toalety," opisuje svoj prechodný domov.
Väčšina z dvanásťčlenného osadenstva bytu sú domáci, ale s Desanou bývajú aj študentky zo Švédska a Bulharska. V ďalších bytoch to nevyzerá inak. Vďaka tomu tam po jednou strechou nájdete mladých ľudí z polovice sveta.
A ako mladá Slovenka svoje prvé mesiace ďaleko od domova zvláda? Negatívnych skúseností veľa nemá a ako sama hovorí, v Škótsku sa cíti zatiaľ veľmi príjemne. A to aj napriek inej klíme a podstatne chladnejšiemu počasiu, na ktoré si musela a ešte stále musí zvykať. Veď zatiaľ čo domáci chodili v krátkych rukávoch, ona si už v septembri navliekala rukavice.
Glasgow však nie je Bratislava a domov sa rozhodne nedostane každý piatok rýchlikom. Od septembra do Vianoc, od Vianoc do Veľkej noci a od Veľkej noci do leta si bude musieť poradiť sama.
Na ulici po slovensky
Sama však v Glasgowe rozhodne nie je. Okrem kamarátov, spolubývajúcich a spolužiakov má Dede, ako ju volajú doma, okolo seba aj rodákov. Naraziť v škótskej metropole na Slováka totiž nie je nijaký problém. Ani na ulici.
„Raz som išla z nákupu a zdalo sa mi, že od robotníkov na stavbe som zachytila niečo po slovensky. Keď som sa priblížila, na chvíľu som postála, nech počujem lepšie, ale nehovorili nič. Pozerám na nich, oni na mňa. Ticho. Pobrala som sa teda ďalej. A vtom som spoza chrbta zachytila: Tá sa ale zapozerala! Bizarné stretnutie," smeje sa slovenská študentka.
V samotnom Glasgowe sa však nájdu aj Desini spolužiaci z gymnázia v Bratislave a o „kúsok" ďalej aj Levičan Matúš na univerzite v Edinburgu. A ak kontaktu s domov Desana nemá aj tak dosť, zájde si na stretnutie Česko-Slovenského spolku. Ten má v škótskom Glasgowe už slušnú základňu.
Desana Švoliková (prvá sprava) s bývalými spolužiačkami.
Úsmev poteší
To všetko levická rodáčka musí zvládať popri štúdiu, kvôli ktorému do Škótska išla. „Školu mám každý deň približne od pol desiatej do štvrtej. V pondelok a piatok mám však len jednu hodinu a vo zvyšné dni v rozvrhu dosť veľké diery," vysvetľuje. Desanin odbor je totiž založený, ako hovorí, z dvoch tretín na samoštúdiu. Jedna hodina v prednáškovej sále pre ňu preto znamená aj dve hodiny strávené nad knihami.
A čo robí rada, ak práve nesedí v škole, nečíta alebo nepozerá na stavebných robotníkov? Často je na plavárni a venuje sa tiež ďalším športom. Okrem toho, ako to už na britských školách býva, sú dôležitou súčasťou bežného dňa spolky. Popri česko-slovenskej spoločnosti si Desi nenechá ujsť ani stretnutie nemeckého spolku, kde si trénuje nemčinu.
„Cítim sa tu veľmi dobre. Domáci ľudia sú veľmi milí a často sa mi stáva, že hneď zrána sa na mňa niekto usmeje na ulici. Len tak, bezdôvodne. Je to veľmi príjemné, ale na Slovensku som sa s tým ešte nestretla," hovorí.
Autor: Radovan Potočár
