Skoro sa uvidíme, písal ruský vojak z vojny. Domov už z Levíc neprišiel

LEVICE. Vjačeslav Golubev je sedemdesiatnik. Na svojho otca si nepamätá. Keď mal jeden rok, otec odišiel na front. Odtiaľ sa už nevrátil. O posledných mesiacoch jeho života na vojne sa Michailova manželka dozvedala z listov a pohľadníc, ktoré z frontu do Ruska posielal. Dodnes ich doma, neďaleko Moskvy, opatrujú. Písal: „Skoro sa uvidíme, čoskoro zvíťazíme. Sú tu pekné miesta.“

Jeho túžby sa ale nenaplnili. Čo sa stalo, za akých okolností vyhasol život 31-ročného učiteľa, sa rodina nikdy nedozvedela. Dostali len správu, že 8. januára 1945 zomrel. Syn Vjačeslav, jeho manželka Valentína, ich dcéra a dvaja vnuci prišli teraz do Levíc hľadať miesto jeho odpočinku.

Že zomrel v Leviciach, vedia len krátko

Z Vjačeslava je dnes penzista. „Nič som o otcovi nevedel. Vždy som chcel nájsť jeho pomník,“ vyslovuje svoje celoživotné prianie na námestí v Leviciach. Spolu so svojou rodinou položil kvety k pamätníku všetkých padlých a ich pamiatku si uctili minútou ticha.

Vďaka internetu sa cez Vojenský historický ústav len nedávno dozvedel, že otec zomrel v Leviciach. S rodinou si zarezervovali pobyt v neďalekých Dudinciach, vybavili si víza a na desať dní pricestovali na Slovensko. „Mysleli sme si, že sem prídeme, pokloníme sa jeho pamiatke a pôjdeme domov. Ale títo ľudia nám pomohli, za čo sme im vďační,“ pridáva sa jeho manželka Valentína. Myslí tým pracovníčku v dudinských kúpeľoch, ktorá rodinu zoznámila s Levičankou Ankou Maračkovou. Kedysi študovala v bývalom Sovietskom zväze a teraz počas pobytu na Slovensku bola ich tlmočníčkou. Keď ale zistila cieľ ich návštevy, vybavila stretnutie v levickom archíve. Tam im pomohli pri pátraní konkrétneho miesta posledného odpočinku príbuzného.

Jeho meno našli v archíve

„Toto je dokument, v ktorom sa píše, že Michail P. Golubev zomrel 8. januára 1945 a pochovaný bol v občianskom cintoríne v Leviciach,“ ukazuje archivárka Marta Švolíková dobovú listinu. Meno hľadaného červenoarmejca je na nej zapísané s poradovým číslom 6. Keď členovia rodiny uvideli zmienku o otcovi, dojalo ich to k slzám. Dlhé desaťročia vôbec netušili, aké boli jeho vojnové cesty a kde nakoniec seržanta Golubeva pochovali.

Počas vojny bol dočasný vojenský cintorín na námestí v Leviciach. Okrem toho vojakov pochovávali na ďalších 16 miestach.

Červená armáda oslobodila Levice 20. decembra 1944. Odvtedy až do 25. marca 1945, keď sa začala Bratislavsko-brnianska operácia, tu stál front. Vojaci, ktorí padli počas bojov, boli pochovaní na 17 miestach v meste. „Tí, čo zomreli v nemocnici, boli uložení do občianskeho cintorína, nie do vojenského alebo do dočasného vojenského cintorína na námestí. Pravdepodobne bol zranený a zomrel na následky,“ vysvetľuje dôvod, prečo je meno seržanta Golubeva spolu s inými zapísané v dokumente týkajúcom sa občianskeho cintorína.

Historický dokument potvrdil, že červenoarmajec bol najskôr pochovaný v Leviciach.

Keby po vojne, začiatkom roka 1946, nezačal v Štúrove vznikať vojenský cintorín, hľadanie svojho predka by rodina ukončila na mieste posledného odpočinku v Leviciach. Na základe vtedajšieho rozhodnutia sa ale postupne začalo s exhumáciou padlých ruských vojakov. Aj o tomto vypovedajú písomnosti uložené v levickom archíve. „Od 25. februára 1946 vojakov postupne exhumovali. Išlo o 292 vojakov mužstva, 75 dôstojníkov a troch plukovníkov. Na železničnú stanicu ich vyše týždňa vozili povozmi,“ ukazuje ďalší dokument archivárka. V záznamoch tiež stojí, že od úradov žiadali aspoň dva povozy denne a tiež koľko stál alkohol pre tých, ktorí pozostatky zo zamrznutej zeme vykopávali.

Priniesli zem z Ruska

Do zakladajúceho vojenského cintorína v Štúrove postupne previezli pozostatky vyše 5200 ruských vojakov. Väčšina je pochovaných v spoločných hroboch.

Minulý štvrtok sa príbuzní Michaila Golubeva vydali na cestu do Štúrova. Miesto jeho posledného odpočinku ani meno na žiadnej tabuli ale v cintoríne nenašli. Je len na zozname pochovaných, ktorý je uložený na Mestskom úrade v Štúrove. V cintoríne rozsypali zem, ktorú niesli takmer dve tisícky kilometrov z Ruska.

Kvety priniesla rodina seržanta aj na vojenský cintorín v Štúrove. Jeho hrob tam ale nenašli. FOTO: (MŠ)

„Sú to veľké pocity. Sme radi, že sa nám podarilo nájsť miesto, kde zomrel môj otec. Ďakujeme všetkým, ktorí nám pri tom pomohli,“ vyjadril svoje pocity Vjačeslav.

Na Slovensko sa chcú podľa jeho manželky vrátiť. Doniesť by chceli tabuľku s menom Michaila P. Golubeva. Víza majú do roku 2015.