Turistika v Leviciach mala dobrú základňu
Marián Červienka pochádza z Levíc a aj napriek tomu, že celoročne žije v Smokovci, považuje sa za Levičana aj naďalej. Horolezectvu sa začal venovať počas stredoškolských štúdií. Vďaka priateľom, ktorí pričuchli k horolezectvu v horolezeckých kluboch, založili v Leviciach horolezecký klub IAMES. „Predchádzala tomu aj turistika, ktorá mala v Leviciach mimoriadne silnú základňu a veľmi dobré vedenie,“ hovorí M. Červienka.
Byť horolezcom si vyžaduje niekoľko kurzov v „horoškole“ alebo absolvovanie zopár túr s inštruktorom. „Človek, ktorý sa rozhodne liezť, musí predovšetkým o horolezectve niečo vedieť. O bezpečnosti, o istení, aby sa vyhol fatálnym chybám,“ podotýka. Hoci horolezec robí všetko správne, stále je vystavený množstvu nástrah, preto je potrebné ich čo najviac eliminovať. Kondíciu a silu stačí nadobudnúť počas lezenia. „Dôležité je, že lezenie človeku poskytne radosť.“
Rešpekt musí mať „profík“, aj rekreant
Všetci horolezci sú podľa slov M. Červienku jedna dobrá partia, nezáleží na akej úrovni lezú. „Dôležité je netváriť sa, že sú niekomu hory iba po kolená. Pokoru a rešpekt musí mať aj „profík“, aj rekreant,“ myslí si po mnohých rokoch skúseností Levičan, ktorý sa s členmi horolezeckého klubu IAMES v Leviciach stretáva pravidelne na chate pod Ďumbierom, vždy týždeň pred Vianocami.
Výška 8047 m.n.m. v Himalájach je najvyšší bod, ktorý Marián dosiahol. „Horolezectvo sa nemeria len dosiahnutou výškou. Je to oveľa zložitejšie. Možno sú výstupy v menších horách, ktoré si cením oveľa viac,“ vysvetľuje horolezec, pre ktorého momentov, kedy mu všetko nebolo jedno, bolo viac. „Horolezec musí mať aj trochu šťastie.“
Previerky v lete, aj v zime
M. Červienka pôsobí v Horskej záchrannej službe (HZS) v Tatrách od roku 2005. Najprv ako dobrovoľný člen, neskôr ako profesionál. Rozhodnutie ním byť je prozaické: „Týmto smerom som sa pozeral v živote často. Len som mal iné povinnosti,“ podotýka Marián, podľa ktorého horský záchranár nie je žiaden hrdina, ktorý príde a všetko hravo vyrieši. HZS je tímová práca, súhra jednotlivcov, ktorí si musia navzájom absolútne dôverovať, pomáhať a robiť všetko, aby to pre pacienta dopadlo čo najlepšie, čo je niekedy v daných podmienkach ťažké. Prácu sťažuje tma, mráz, vietor, dážď, či samotný terén.
Previerky na záchranára HZS sa robia v lete a v zime. „Jeden deň je kondičná previerka, ďalšie dva odborné narábanie so záchrannými prostriedkami, previerka z lezenia v skale, ľade, z lyžovania v neupravenom a upravenom teréne,“ upresňuje horský záchranár.
Spôsob prepravy záchranárov k poraneným osobám záleží od charakteru poranenia, od dostupnosti, časovej tiesni, ale predovšetkým od letových podmienok. „Vrtuľník je iba stroj, funguje, keď má podmienky. Horskí záchranári vždy,“ hovorí na rovinu.
Syn kráča v šľapajach otca
Syn M. Červienku kráča podobným smerom ako jeho otec. Lezie po celom svete. Mnoho času trávi v Alpách v oblasti Chamonix. „Teraz pôsobí v Californii v Yosemistskom národnom parku. Je v slovenskom reprezentačnom družstve, ktoré sa menuje vždy na rok. V HZS pôsobí ako dobrovoľný člen, pomerne často sa zúčastňuje mnohých záchranných akcií. V Tatrách sa zdržuje vždy, keď nie je vycestovaný,“ rozpráva o synovi hrdý otec. „Syn vidí z blízka chyby, ktoré ľudia v horách robia a dúfam, že to prispieva k tomu, aby sa podobných vyvaroval.“
