LEVICE. Čo domček, to minimálne jeden obyvateľ. Tri z dreva pozbíjané príbytky stráži štekajúci pes. Sem-tam poslúchne svojho pána. Najmä keď Simonke, ako ju Tibor Várady volá, hodí kosť.
Spolu s ním v chatrčiach žijú aj ďalší obyvatelia. Ich počet je premenlivý. Do húštiny pri priemyselnej zóne ich privial iný osud.
Na ruch a štekanie, ktoré sa odtiaľ šíria, sa sťažujú Levičania. Z práce v okrajovej zóne chodia domov do mesta po chodníku. Len pár metrov od neho vyrástla v húštine nová osada.
Ženský rukopis
Umelé kvety za oknom a ružová vanička vedľa dreveného príbytku napovedá, kto v ňom býva. „Nie je doma, išla do mesta,“ hovorí postaršia žena o svojej švagrinej. Prišla k nej na návštevu a čaká, kým sa jej príbuzná vráti. „Bývala na Dobogove. Museli si odkúpiť byt a ona nemala za čo. Tak musela odísť,“ približuje, ako sa sem jej švagriná dostala. Ešte predtým bývala začas u rodiny. Nakoniec zakotvila v hustom kroví.
Kvety v okne prezrádzajú, kto tu býva. FOTO: (JN)
Staviteľ
Malý domček, ktorý by zapadol do dokumentárneho filmu napríklad o Filipínach, je aj na ďalší deň zamknutý. Gazdiná opäť nie je doma.
Jej sused Tibor Várady vyjde z chyže pozrieť sa, na koho šteká jeho Simonka. „Nedal by som ju za svet,“ kývne hlavou k vrčiacemu oriešku s reťazou na obojku. „Moja žena zomrela pred dvomi mesiacmi, tak som tu,“ reaguje na otázku, kde sa tu vzal. Vzápätí pridáva, že od roku 1983, keď sa oženil, býval v Hrádku u svokrovcov. Teraz chcú dom asanovať. „Ja som tam nebol prihlásený na pobyt, tak som musel odísť. Už mesiac bývam tu,“ rozvíja ďalej svoj osud 57-ročný muž pôvodom z Veľkých Kapušian. Vraj si drevený dom postavil sám. Ako hovorí, celé roky bol murárom. Teraz je vraj starý a nikde ho nechcú.
V ďalšom domčeku, ktorý stráži štvornohá Simonka, žije Tibor Várady. FOTO: (JN)
Občas ho prídu pozrieť kamaráti, občas niekto z rodiny. Na tunajší život si nesťažuje. „Mám káru, z mesta na nej donesiem staré skrine, dvere. Porúbem ich a kúrim. Mám aj nové kachle, stáli tridsať eur,“ ukazuje na plechovú rúru vyvedenú z vnútra domčeka. K oblohe z nej stúpa dym. Na kachliach si aj varí, na teplú polievku, ktorú v meste každý deň dávajú zdarma ľuďom v núdzi, nechodí. Na otázku, odkiaľ berie vodu, má praktickú odpoveď: „Zo zberných surovín. My im nosíme staré železo.“ Výmenný obchod funguje aj dnes. A za utŕžené peniaze si kupuje potraviny. Žiadny iný príjem nemá.
Vianoce s narodeninami
Tretí, najmenší príbytok obýva jeho švagor. „Ešte spí, spáva dlho,“ hovorí o príbuznom. Aj jemu sa vraj postaral o strechu nad hlavou. Spolu budú tráviť aj Vianoce. „Donesiem si umelý stromček, kúpim mäso, spravím šalát,“ opisuje nadchádzajúce dni Tibor Várady. Zároveň oslávia švagrove narodeniny. „Hádajte, kedy ich má?“ pýta sa s iskrou v očiach a hneď si aj odpovedá: „24. decembra!“
Zhovorčivého muža nerozladí ani vážnejšia téma. O sťažnostiach okoloidúcich na ich prítomnosť ale vraj nevie. „My sme tým ľuďom, ktorí chodia aj so psami, neublížili. Prídu aj sem, jedna pani nám dokonca doniesla lečo,“ krčí plecami.
Podnet, že pri priemyselnom parku je skupinka bezdomovcov, má aj mestská polícia. „Oznámenie sme prešetrili, pozemok ale nepatrí mestu, preto ich nemôžeme poslať preč,“ povedal Miloš Adámik. Na situáciu upozornili vlastníka pozemku, hygienu a pretože tam bývala matka s maloletým dieťaťom, informovali aj kuratelu, ktorá sa o nich postarala.
