LEVICE. Život na dedine bol v minulosti plný mágie. Hlavne dlhé zimné večery boli ako stvorené na jej uplatňovanie. Ľudia verili, že povery ovplyvnia ich pracovný aj rodinný život v nadchádzajúcom roku. Teda, aká bude úroda, či a za koho sa dievka vydá, kto umrie.
Niektoré zvyky viažuce sa k záveru roka zaznamenali do monografií Pukanca, Rybníka a Demandíc. Z nich sa po rokoch dozvedáme, čo všetko v predvianočnom čase dedinčania v našom regióne podstúpili, aby sa mali minimálne rovnako, keď nie lepšie, ako v dovtedy.
Sviatočné dni, ako ich poznáme dnes, určil pápež Gregor VIII. v rámci jeho kalendárnej reformy v roku 1582. Kým nový rok sa dovtedy začínal buď 1. marca, 25. decembra či na veľkonočné sviatky, od jeho reformy je Nový rok stanovený na 1. januára. „Tradičné zvyky vykonávali naši predkovia počas roka nielen kvôli tomu, aby si vyplnili voľné chvíle, ale hlavne aby si zabezpečili prosperitu hospodárstva a vlastného zdravia,“ približuje minulosť Zuzana Ivanická, etnografka Tekovského múzea. Tieto zvyky boli prepojené aj so sviatkami prikázanými cirkvou.
Priadky
Nástup zimy na dedinách znamenal, že sa život preniesol pod strechu domu. Práce na poli ľudia vymenili za opravovanie náradie, páranie peria, tkanie, šitie, zakáľačky, počas ktorých sa mohli stretávať.
Práce sa preniesli pod strechu, zábava zase na dvor. FOTO: Archív (TM)
Priadky boli jednou z najobľúbenejších činností počas zimných večerov najmä pre dievčatá. Priadlo sa od šiestej do ôsmej večer. Potom prišli mládenci, hrali hry, rozprávali sa strašidelné príbehy. „Priasť sa nemalo vo štvrtok, lebo by im v čase letných prác hnisali prsty,“ približuje etnografka poveru.
Stridžie dni
Po Kataríne 25. novembra sa začalo adventné pôstne obdobie, v ktorom sa prísne zakazoval tanec, spev a zábava. Úkony a čary na Svätého Ondreja (30. novembra) a Barboru (4. decembra) mali zabezpečiť dobrú úrodu. Svätý Ondrej sa ale spájal najmä s ľúbostnou mágiou. V podvečer Svätého Mikuláša chodieval po domoch Mikuláš s vysokou papierovou čiapkou na hlave a palicou v ruke. Spolu s anjelom a čertom obdarovávali deti.
Na deň Lucie vyvrcholila činnosť zlých síl. Zakázané preto boli ženské práce a ženy mali zakázané akékoľvek návštevy svojich príbuzných aj známych. Mužské návštevy boli naopak vítané. V podvečer navštevovali domácnosti Lucie – ženy zahalené v bielych plachtách s husím krídlom v rukách, ktorým vymetali kúty.
V našom regióne sa tradoval zvyk vyrobiť tzv. Luciin stolček
„Od Lucie do Vianoc vyrábali muži stolček z dreva bez železných klincov. Každý deň museli na ňom niečo spraviť, aby bol na Vianoce hotový. Keď sa naň posadili alebo postavili na polnočnej omši, videli strigy z obce,“ opisuje etnografka povery z Rybníka a Pukanca. Keďže od Lucie do Vianoc ostávalo 12 dní, dievčatá si v 12-cípej hviezde hľadali svojho nastávajúceho. V každom rožku bolo ukryté iné meno. Nachádzali ho aj vo variacich sa haluškách, kde bolo napísané na ukrytom papieriku. Na Štedrý deň po večeri zase hádzali za seba topánku a podľa toho, ako dopadla, sa nasledujúci rok buď vydali, alebo nevydali.
Vianočné sviatky
„Vyvrcholením vianočných sviatkov bol Štedrý deň,“ hovorí Zuzana Ivanická. Zavčasu ráno ženy miesili cesto na vianočné pečivo, aby mali čím ponúknuť koledníkov. K typickým vianočným jedlám patrili tie z rastlinných produktov – obilnín, strukovín, ovocia, kapusty. Často sa používal mak a cesnak. Postupne pribudli oblátky, ktoré do 18. storočia piekli a roznášali kňazi a učitelia, a ryby, ktoré boli považované za pôstne jedlo. „Vianočným oblátkam sa pripisovali magické účinky. Odkladalo sa z nich do siatin, na liečenie, na ochranu pred požiarom,“ vyratúva etnografka.
K štedrovečerným jedlám patrili polievky, najčastejšie z kyslej kapusty, šošovice, hrachu, fazule, sušených húb alebo ovocia. Piekli sa rôzne druhy koláčov a pečiva, ktoré ochutnali koledníci, pastieri, sluhovia aj dobytok. Pred štedrovečernou večerou chodievali po domoch pastieri, aby zavinšovali dobrú úrodu, zdravie a pošibali ich prútikom so zelenou vetvičkou.
Tradičný štedrovečerný stôl. FOTO: (JN)
Štedrovečerný stôl umiestnený v rohu izby býval považovaný za posvätné miesto. Všetko umiestnené v jeho okolí malo rituálny význam. Pod stôl dávali poľnohospodárske nástroje, ktoré mali zabezpečiť dobré výsledky roľníkov a remeselníkov, ale aj sily pre tých, ktorí sedávali okolo stola. Zamknutou reťazou zviazali nohy stola, aby sa nepostrácal dobytok na paši a aj rodina ostala pokope. Pred slávnostnou večerou sa všetci umyli a obliekli do čistých šiat. Gazda urobil medom krížik všetkým na čelo, aby ich chránil pred zlom. Ak bolo rozkrojené jablko zdravé a pekne čerstvé, tieto vlastnosti sa preniesli aj na členov rodiny. Po večeri sa jedlá zo stola neodkladali, ostali tam do druhého dňa. Omrvinky nevyhadzovali, ale na jar pridávali do osiva.
Vianočné symboly
Zážitkom býval príchod betlehemcov. Betlehem bol symbolom Vianoc do 19. storočia nielen na Slovensku, ale v iných európskych krajinách. Betlehemy boli postupne odsúvané vianočným stromčekom. Prvé stromčeky bývali slamené zhotovené z najkrajších klasov. Zvyk zdobiť vianočný stromček prišiel na naše územie z Rakúska a Nemecka okolo roku 1815. Od cudzej šľachty ho odpozorovali bohaté meštianske rodiny. V roľníckych rodinách sa udomácnil pred prvou svetovou vojnou. Najčastejšie jedličky si upevňovali pod strop, neskôr ho stavali na komody až skončil v podstavci na zemi.
Sviatky
Na Prvý sviatok vianočný sa viažu zákazy – nechodilo sa na návštevy do cudzích domov, nejedli sa koláč posypané makom a makové opekance, aby ľudia nemali blchy. Nemohli sa tiež rozbíjať orechy, aby sa gazdinám nerozbíjal hlinený riad.
Na Štefana sa chodilo vinšovať. Na Tri krále sa svätila krieda, ktorou napísali nad dvere skratku C+M+B, čo bola skratka z latinského: Christus mansionem nenedicat (Kristus nech žehná tento dom. Neskôr to ľudia zmenili na G+M+B , čo je skratka z mien troch kráľov.
Na Silvestra sa večeralo to, čo na Štedrý deň, pribudlo ale mäso a išlo sa na zábavu. Na Nový rok sa hydina nesmela jesť, aby domácim neuletelo šťastie.
„V 20. storočí poverám a zvykom ľudia postupne prestali veriť a mali skôr zábavný charakter,“ dodala etnografka Tekovského múzea.
