kilometrov nerobilo žiaden problém. „Videla sme všetky rybky z rozprávky Hľadá sa Nemo,“ teší sa mladá cestovateľka.
Kde konkrétne a na ako dlho ste boli?
- Toto leto som strávila dva mesiace na indonézskom ostrove Jáva, presnejšie v meste Semarang. Navštívila som aj ďalšie indonézske ostrovy, ako Bali, Lombok, Gili Trawangan a bola som aj v Singapure.
Miesto pre poludňajší oddych na ostrove Gili Trawangan.
Ako sa človek dostane do Indonézie?
- Vycestovať mi umožnila študentská organizácia AIESEC. Ponúka pracovné a kultúrne stáže v 124 krajinách sveta pre študentov a absolventov do dvoch rokov po ukončení štúdia. Vyplnila som on-line prihlášku, absolvovala pohovor v lokálnej pobočke, potom som si v databáze vyberala konkrétnu ponuku a vycestovala.
Prečo ste si vybrali práve Indonéziu?
- S myšlienkou vycestovať do zahraničia som sa pohrávala už od prvého ročníka na vysokej škole. Chcela som totiž využiť súčasné študentské možnosti cestovania naplno. Zároveň som vedela, že chcem ísť niekam naozaj ďaleko, do úplne inej kultúry a mentality, a tiež niekam, kam sa človek len tak ľahko nedostane. Indonézia všetky tieto podmienky spĺňala a po nájdení ideálnej stáže, absolvovaní pohovoru cez Skype a mojom prijatí na stáž bolo rozhodnuté.
Čo na to povedali vaši blízki? Neodhovárali vás?
- Neodhovárali, ale pochybovali. Indonézia je pomerne neznáma krajina pre väčšinu ľudí, ktorých poznám a automaticky sa u nich objavovali pochybnosti z neznámeho. Samozrejme, nejaké obavy som mala aj ja. S odstupom času môžem ale s presvedčením povedať, že lepšie rozhodnutie som spraviť nemohla.
Čo ste tam osem týždňov robili?
- Bola som súčasťou veľkého projektu o kultúrnej výmene. Spoznávali sme ich kultúru, učili nás ich jazyk, tanec, hrali sme na tradičné hudobné nástroje, učili sme sa batikovať, vyskúšali sme si pravý indonézsky život v dedine, sadili sme ryžu a cestovali sme po okolí. Nebola to však len dovolenka, mali sme aj povinnosti. Predstavovali sme im našu kultúru, zvyky, podieľali sme sa na rozvoji turistických miest. Veľmi zaujímavé bolo, že sme tam vďaka bielej pleti boli automaticky považovaní za vážených hostí. Všetci sa tam s nami stále fotili.
Tance typické pre Bali.
Ako to bolo s financovaním stáže?
- Ubytovanie sme mali zabezpečené v indonézskych rodinách, tie nám poskytovali aj časť stravy. Počiatočné náklady, ako letenku alebo očkovania, sme si platili sami, takisto aj cestovanie počas stáže, ktoré nebolo súčasťou projektu.
Ako to teda vyzerá v Indonézii?
- Už pri prvom pohľade na okolitú krajinu z okienka lietadla bolo jasné, že som prišla do úplne iného sveta. Prvým rozdielom, ktorý tam človek pocíti, je vysoká vlhkosť vzduchu a teplo. Všade okolo rastú palmy a banánovníky a hustota domov ako aj množstvo ľudí sú veľmi vysoké. Po príchode do Indonézie sa z vás behom chvíľky stane milionár a v peňaženke namiesto dvadsiatok nosíte státisícovky. Jedným z najväčších šokov však bola indonézska doprava. Tá sa dá nazvať asi len organizovaný chaos s jediným pravidlom: silnejší vyhráva.
Aké rozdiely oproti Slovensku vás okrem dopravy najviac zaskočili?
- Jednou z vecí, ktoré ma najviac prekvapili, bola ich tolerancia. To, s akou pokorou, úctou a toleranciou dokážu pri sebe žiť ľudia rôznych náboženstiev, ma hneď upútalo. Myslím, že v tomto je Indonézia vyspelejšia a máme sa od nich čo učiť. Tiež ma veľmi prekvapila ich nesmierna ochota pomôcť a pozitívna energia.
Aký je váš úplne najlepší zážitok z celého pobytu?
- Je nemožné vybrať si len jeden! Bolo ich tak veľa. Bali, Singapur a celá stáž bol jeden nezabudnuteľný zážitok. Avšak jeden z najväčších zážitkov som zažila na ostrove Gili pri šnorchlovaní. Videla som všetky rybky z rozprávky Hľadá sa Nemo a keď sme plávali k brehu, všimla som si obrovskú morskú korytnačku, veľkú ako môj trup, ako smeruje na hladinu nadýchnuť sa. Niekoľko minút som nad ňou plávala a keď opäť objavila na hladine, dovolila mi dotknúť sa jej panciera a plávať s ňou. Bolo to skvelé!
Aký bol návrat po plavbe na korytnačke na Slovensko?
- Oveľa ťažší ako príchod tam. Keď som do Indonézie prišla, prekvapivo sa žiadny kultúrny šok nekonal. Pripadala som si, že som tam bola už dlho, nie že som práve prišla. Bolo to iné a pritom rovnaké, normálne, prirodzené. Neviem to vysvetliť. Naozajstný kultúrny šok však prišiel po príchode domov. Trvalo mi veľmi dlho, kým som sa mysľou opäť vrátila na Slovensko.
Ako sa to prejavovalo?
- Necítila som sa ako doma. Všetko mi tu prišlo také zvláštne cudzie. Návrat do reality, do rutiny a povinností je po bezstarostnom lete plnom silných zážitkov zvláštny. Zrazu mi to tu nestačilo. Uvedomovala som si, že tam vonku je toho viac a bolo mi za tým smutno. Na druhej strane si však uvedomujem, že život nie je len o tom.
Aké máte plány do budúcnosti? Stačilo vám exotiky, alebo idete objavovať svet ďalej?
- Vlastný domov a krajina mi bude stále srdcu najbližšia, ale myslím, že po tom, čo človek raz okúsi chuť cestovania a spoznávania nového, iba veľmi ťažko sa jej vzdá. Ja nechcem život iba prežívať, život je aj o zážitkoch. Je úžasné, aký je dnes svet otvorený a aké v ňom máme možnosti. Určite plánujem cestovať aj naďalej a čo najviac, vo svete je predsa toľko úžasných krajín a toľko možností, ako ich spoznávať. Bola by škoda nevyužiť to.
Autor: Matúš Frančiak
