na každom kroku.
Dohovoríte sa aj po poľsky
Svojej výnimočnosti vďačí Izrael z veľkej časti kultúrnemu dedičstvu. Na jeho území sa nachádzajú posvätné miesta troch veľkých náboženstiev: židovstva, kresťanstva a islamu.
Mestá ako Jeruzalem, Nazaret alebo Betlehem vďaka svojej biblickej tradícii priťahujú predovšetkým kresťanských návštevníkov zo Severnej a Južnej Ameriky, Európy, Ruska a Afriky. Ak chcete v Izraeli stretnúť Slovákov, práve tu sú vaše šance naďabiť na krajanov najväčšie.
O žiadnej kresťanskej kolónii však v prípade viacerých biblických miest nemôže byť ani reči: tie totiž spravidla ležia buď na území obývanými židmi alebo moslimami. Ježišovo rodisko, mesto Betlehem, napríklad patrí do Arabmi obývaného územia palestínskej samosprávy.
Na návštevníkov zo zahraničia sú však už zvyknutí i tu. Len čo sme vošli do centra Betlehema, arabčina z ulíc na predmestí sa rozplynula. Vďaka turistom prúdiacim z nearabských krajín sa predajcovia naučili povedať to najlepšie o svojom tovare v angličtine, ruštine aj španielčine. Úplne najpravdepodobnejšie však na vás vytiahnu poľský „dzień dobry" a ponúknu vám vymeniť zlotý za izraelské šekely.
Levickou synagógou nepotešíte
Dominantné postavenie v Izraeli však zastáva, samozrejme, židovstvo, ku ktorému sa hlásia tri štvrtiny tohto osemmiliónového štátu. Na základe zákona o návrate z roku 1950 má dnes nárok na izraelské občianstvo a usadenie sa v krajine každý, kto preukáže svoj židovský pôvod.
Počas dvanástich dní v Izraeli som mal možnosť spoznať židov z rôznych komunít, pričom všade pristupovali k náboženstvu inak - niektorí sa k nemu hlásili iba formálne, iní dodržiavali všetky ortodoxné pravidlá. Práve ortodoxní židia sa pritom v krajine tešia mimoriadnemu postaveniu. V prípade povinnej vojenskej služby, ktorá pre väčšinu izraelských mužov predstavuje tri roky a pre väčšinu žien dva, ortodoxní židia nemusia ísť z náboženských dôvodov na vojnu vôbec.
Dôraz na obranu štátu, ale i národnú históriu je v Izraeli nesmierne silný. Keď v jednom rozhovore prišlo na tému holokaustu a osudy židov v Európe, spomenul som levickú synagógu. Vysvetlil som, že sa ju nedávno podarilo zrekonštruovať a napriek osudu levických židov stojí, no namiesto potľapkania po pleci a úsmevov som sa od svojich nových židovských známych dočkal čudného pohľadu. Najlepšou reakciou na niektoré témy je v Izraeli ticho.
Z Palestíny na Slovensko
Úplne iný svet existuje na územiach Palestíny, Západného brehu Jordánu, ktoré k Izraelu nepatria priamo, ale sú pod jeho vojenskou kontrolou. Od zvyšku izraelského štátu pritom Palestínu oddeľuje vysoký, na mnohých miestach až osem metrov vysoký plot. Cesta z Palestíny do Izraelu preto predstavuje nielen bezpečnostné kontroly podobné tým na letiskách, ale aj čas stratený čakaním.
Na Západnom brehu som napriek tomu stretol množstvo ľudí, ktorí existenciu steny pokladajú už za samozrejmosť. Jedným z nich bol mladý Palestínec Sultan. Ten pri svojom zamestnaní precestoval takmer celý svet, Európu, Severnú Ameriku i Áziu, no v Tel Avive, najväčšom izraelskom meste, ktoré leží od palestínskych území iba pätnásť kilometrov, nebol nikdy.
„Ak niekam pracovne cestujem, vždy lietam z Jordánska, z Ománu," vysvetlil Sultan. „Lietať z Tel Avivu Palestínci nemajú dovolené. A okrem toho pri každej ceste za stenu do Izraela potrebujete špeciálne povolenie. O niečo jednoduchšie to je, ak tam u nich pracujete."
Hoci do miest vzdialených iba pár kilometrov od jeho bytu sa Sultan dostane iba ťažko, pri pracovnej ceste do Prahy sa dostal aj na výlet na Slovensko. „Boli sme v Bratislave," vraví, „ale iba jeden deň, a potom sme dve noci spali v tých vašich horách. Ako sa to volali? Tata, áno, už viem, volali sa Tata. Dve noci sme spali v pohorí Tata."
Autor: Radovan Potočár
