PUKANEC. Pred sto rokmi, tri dni pred začatím prvej svetovej vojny, sa narodil v Banskej Štiavnici 25. júla 1914 Vladimír Bahna.
Jeho otec Ján musel po týždni narukovať a malý Vlado svojho otca vlastne spoznal až po vojne, ako 4-ročný. Rod Bahnovcov pochádza z kráľovského banského mesta Pukanca. Jeho otec Ján Bahna bol kolár, človek univerzálne nadaný, čo prejavil vo viacerých oblastiach - v kreslení, maľbe, v zručnosti výroby huslí, vo fotografovaní, ale aj v písaní.
Vladimír Bahna na Medzinárodnom filmovom festivale Karlove Vary, rok 1974.
Typograf a novinár
Talentovaný chlapec bol prijatý na pražskú akadémiu výtvarného umenia, ale pre nedostatok finančných prostriedkov na štúdiá nenastúpil.
V Novom Meste nad Váhom sa začal učiť za typografa, odtiaľ však odišiel do Bratislavy. Tam v roku 1934 absolvoval Školu umeleckých remesiel. V úžitkovej grafike, typografii, vo fotografii, aj v ostatných výtvarných zručnostiach sa s nadšením vzdelával. Pod vedením profesorov Rossmanna, Vydru, Hořejšku, Galandu i Fullu dosahoval vynikajúce študijné výsledky. Venoval sa aj štúdiu cudzích jazykov. Navrhoval a vypracúval príležitostné plagáty, pozvánky a bulletiny.
Pomerne zavčasu sa začal venovať publikačnej činnosti. Uverejňoval svoje literárne pokusy, odborné a novinárske články. Upútal aj pozornosť slovenského podnikateľa Ľudovíta Wintera, ktorý pozdvihol kúpele i samotné mesto Piešťany na svetovú úroveň. Poveril mladého novinára vedením reklamného oddelenia a propagáciou kúpeľov. Súčasne tam pôsobil ako kúpeľný redaktor.
Vojnové roky
Pomerne skoro ho uchvátil film. Po mnohých udalostiach druhej svetovej vojny začal pracovať ako filmový novinár.
Obdobie Slovenského národného povstania prežil za dramatických okolností i so svojou mladou rodinou v rodnom kraji. Koncom januára 1945 bol publicista a typograf Vlado Bahna poverený úlohou tlačového referenta a redaktora Pohronia. Levické Pohronie, ako prvé noviny na oslobodenom území Československej republiky, redigoval do jesene 1945. Jednou z jeho mnohých spomienok z tohto obdobia bola udalosť s problémom nedostatku tlačiarenského papiera. Hrozilo, že noviny nevyjdú. Mladý redaktor vycestoval nákladným autom naloženým vrecami plnými múky do najbližšej papierne, aby výmenou za múku získali papier na tlač.
Nakrúcanie dokumentárneho filmu Kvapka slnka, v Pukanci, rok 1946. Vľavo vidno Pukanec.
Film
Začiatkom roka 1946 sa vrátil do Bratislavy, kde začal pracovať ako filmový novinár pre časopis Kino. Publikuje, buduje, tvorí a zaznamenáva svoje prvé úspechy a ocenenia: Čestné uznanie na 3. Medzinárodnom filmovom festivale v Mariánskych Lázňach (1948) za populárno-náučný film Nepriateľ medzi nami; Národnú cenu za film o budovaní Trate mládeže Oceľová cesta (1949), ale aj prvenstvá: prvý farebný slovenský film Dúha nad Slovenskom (1951) o industrializácii povojnového Slovenska (vyznamenaný štátnou cenou).
Ďalšie vyznamenané filmy sú: Pole neorané (1953), za ktorý získal kolektív tvorcov Štátnu cenu a Čestné uznanie režisérovi na Medzinárodnom filmovom festivale v Karlových Varoch; Predjarie (1961) - za literárny scenár udelená 2. cena Zväzu slovenských spisovateľov; Skrytý prameň (1973) - Cena slovenskej národnej kinematografie a Čestné uznanie na 10. Československom filmovom festivale.
Film Posledná bosorka videlo dva a pol milióna návštevníkov kín a Pole neorané jeden a pol milióna filmových divákov. Doteraz k divácky úspešným filmovým dielam patrí aj Zemianska česť či Dáždnik svätého Petra.
V roku 1967 bol hosťom Univerzity v Neapole, kde mal prednášku o slovenskej literatúre a jej uplatňovaní v spracovaných filmových prepisoch.
Prínos
„Vedľa Paľa Bielika to bol predovšetkým Vlado Bahna, ktorý stál doslova pri zrode novej línie slovenskej kinematografie... Bez neho by Koliba nikdy nemohla byť v ofenzíve.“ (Slovenská film. tvorba Bratislava - Koliba). Autorom citátu je Jiří Hrbas v článku Popredný slovenský filmový realista; vyšiel v časopise Film a doba v roku 1974.
Tvorba Vladimíra Bahnu bola ocenená najvyššími poctami: Národnou cenou a Štátnou cenou, vyznamenaním Za vynikajúcu prácu a titulmi zaslúžilý a národný umelec.
Zavŕšená filmová tvorba tohto významného filmového tvorcu zahrňuje dvanásť čiernobielych krátkometrážnych a dokumentárnych filmov a jeden farebný dokument venovaný rodnému Pukancu (Deväťsto rokov niekdajšieho slobodného kráľovského banského mesta Pukanca, v r. 1976).
Celovečerných hraných i viacdielnych filmov televíznej tvorby je štrnásť. Posledné dielo, ktoré však nedokončil, je Poéma o svedomí. Neľahkú úlohu dokončiť ho, vzal na seba mladý režisér Zoro Záhon.
Spomienky
Na záver profilu osobnosti umelca, akým bol Vladimír Bahna (1914-1977), citujeme spisovateľa a scenáristu Jozefa A. Tallu, ktorý po jeho smrti napísal: „Každý jeho film by sa mal rátať najmenej trikrát, lebo často musel bojovať proti ľahostajnosti, aj proti zaujatosti.“
„Po Vladovi Bahnovi zostala práca, v ktorej tvorcu možno pocítiť v každom metri filmu, v každom citlivom okamihu. Do pracovnej atmosféry prinášal vzácny pokoj, rozvahu, veľké chvíle zadumania v hľadaní,” povedal herec Jozef Kroner.
Na úlohu napísať ucelenú štúdiu o diele a osobnosti národného umelca Vladimíra Bahnu sa podujal mladý absolvent filmovej réžie Pavol Janík. Na základe preskúmania tisícov metrov filmových materiálov a preštudovaní množstva bibliografických i osobných dokumentov vzniklo knižne vydané dielo s bohatým obrazovým materiálom, v závere ktorého napísal: „Uprostred práce vytrhla smrť národného umelca Vladimíra Bahnu z rušného tvorivého života. Režisér a scenárista však neodišiel z nášho kultúrneho sveta. Pretrval v ňom ako jeden zo zakladateľov slovenského filmu, ako výrazná umelecká osobnosť, významný kultúrny činiteľ a tvorca rozsiahleho súboru filmových diel, z ktorých viaceré treba pokladať za fundamentálne.“ (Pavol Janík: Vladimír Bahna; vydavateľstvo Tatran, v r. 1986.)
