Článok pokračuje pod video reklamou
KOVAČICA. Janko Siroma je Slovák, ktorý sa narodil a vyrástol v srbskej Kovačici. Rozpovedal príbeh o živote na Dolnej zemi, radostiach, ale aj starostiach, a najmä o tradíciách, ktoré si Slováci udržujúci i počas vianočných sviatkov. Jedným z nich je, že chlapci chodia na Vianoce dievčatám strieľať, pričom používajú prangle. Starší zase chodia a spievajú po dedine.
Janko, rovnako ako ďalší Slováci žijúci v Srbsku, vie piecť či variť. Jeho torty už potešili nejeden mlsný jazýček.
Ako sa vo Vojvodine žije?
„Ťažko, vždy to aj ťažké bolo, ale na druhej strane sa tam žije dobre. Práve tvrdý život, chudoba a vojnové roky značne upevnili vzťahy medzi ľuďmi,“ hovorí Slovák, ktorého pokrstili Janko. Ľudia sú zvyknutí dodnes si pomáhať. Zostala medzi nimi súdržnosť, ktorú v mnohých prípadoch na Slovensku už nepoznajú.
Ďalším pozitívom je aj fakt, že pôvodní Srbi prijali Slovákov bez akýchkoľvek problémov. Vždy mali práva na svoju kultúru, jazyk, obyčaje, tradície a nikdy neboli utláčaní. Dokonca, samotní Srbi žijúci v Kovačici sa naučili slovenský jazyk.
V Srbsku dlhé roky chýbal zdroj spisovnej slovenčiny. Zmenilo sa to pred desiatimi rokmi, po zavedení káblovej televízie. Teraz majú možnosť sledovať slovenské televízne kanály a opäť porozumieť mnohým výrazom, ktoré sa rokmi z ich jazyka vytratili.
To, o čom hovoria so zármutkom sú práve nedávne vojnové roky, ktoré zničili hospodárstvo a ekonomiku. Je nemožné, aby boli obaja rodičia zamestnaní v štátnych firmách, pretože by im to nestačilo na živobytie. Mnohokrát musia mať niekoľko zamestnaní, keďže platy sú stále nízke. Aj preto veľa z nich pracuje na Slovensku, keďže na ich pomery je práca u nás lepšie zaplatená.
Štúdium v Srbsku
Obyvatelia Kovačice, ale aj ďalších slovenských dedín vo Vojvodine majú možnosť vybrať si medzi srbskými a slovenskými školami. Okrem základných slovenských škôl sa v Kovačici nachádza i slovenské gymnázium. Žije tu až okolo šesťtisíc Slovákov. V hlavnom meste v Belehrade sa dá na vysokej škole študovať slovenčina. Naopak slovenská Univerzita sv. Cyrila a Metoda si v Srbsku vytvorila fakultu sociálnych vied.
Janko však nevyužil ani jednu z možností a hru na organe vyštudoval v Čechách na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne.
Veľa študentov študuje v slovenských mestách, ako Bratislava, Trnava, Nitra či Košice. Mnohým sa to oplatí, keďže majú nárok na štipendium.
Vianoce vo Vojvodine
„Zo srbských obyčajov nevniklo do našich slovenských tradícií nič,“ tvrdí Janko. Je to preto, lebo Srbi slávia Vianoce až 7. januára, nakoľko takmer všetci sú pravoslávni kresťania. Tak ako v každej domácnosti na Slovensku, aj v Srbsku majú zvyk, že celý Štedrý deň zasvätia prípravám na dlho očakávaný večer. Počas dňa jedia menej, respektíve menej kalorické jedlá. „Sme luteráni,“ hovorí s úsmevom, „večera je u nás teda nie pôstna a bezmäsitá, ale mäsitá a sýta, nič si neodopierame.“ Tradičné vianočné jedlo Slovákov v Srbsku je ťapša. Na veľký plech sa nakrájajú zemiaky, klobása, rôzne druhy mäsa, údené aj neúdené. „Veľa ľudí si viaže Vianoce práve s jedlami, ale čo sa týka duchovného života, cez deň sa pracuje, večer ideme do kostola a následne sa celá rodina zíde pri jednom stole. Starý otec rozdelí jablko ako symbol zdravia a rodina si potom spoločne spieva vianočné pesničky,“ opisuje.
Honba za darčekmi, ktorá je na Slovensku, do Srbska ešte nedorazila. Darčeky sa chystajú iba malým detičkám. Väčšinou sú to balíčky so sladkosťami, malá hračka alebo drobný peniaz. V Srbsku je tradíciou, že po večeri sa zídu mládenci a idú takzvane „strieľať dievčatám“. Používajú prangle alebo mažiare, čo je kovová konštrukcia, do ktorej sa dáva pušný prach a po zapálení papiera počuť obrovský rachot pri dome dievčaťa, o ktoré má chlapec záujem.
Starší ľudia nechodia strieľať, ale pre zmenu spievať. Väčšinou spievajú susedom a priateľom až vytvoria obrovskú skupinu, ktorá do skorých ranných hodín chodí po dedine, spieva, tancuje a oslavuje. V Srbsku teda Vianoce nie sú len rodinných sviatkom, ale pretože majú vynikajú medziľudské vzťahy, Štedrý deň ukončia v spoločnosti priateľov.
Svadba trvá týždeň
Voľakedy bolo úplne bežné, že svadby trvali aj týždeň. Cirkevné vrchnosti obmedzili tieto radovánky na dva dni, keďže rodiny dokázali minúť obrovské množstvo peňazí. Na svadbách sa zúčastňovalo aj 150 rodín, čiže približne 350 ľudí. Janko však zažil aj také svadby, ktoré mali vyše 500 hostí.
Svadba sa začína vždy slávnostným obedom, po ktorej nasleduje odobierka od rodičov a rodiny. I napriek tomu, že všetci sú kresťania, cirkevný sobáš bez úradného aktu nie je platný. Svadobčania sa vždy pretekajú, či príde na obecný úrad prvá ženíchova rodina, alebo nevestina. Hovorí sa totiž, že gazdovstvo v dome bude patriť tomu, kto na úrad príde prvý. Po cirkevnom obrade odchádzajú svadobčania do nevestinho domu. Po tradičných hrách, keď si ženích nájde v dome skrytú svoju nevestu, odchádzajú na svadbu do ženíchovho domu, kde sa tancuje, spieva a veselí až do rána. Okolo pol siedmej ráno sa začína „zobúdzanie“, kedy traktor s vlečkou zbiera svadobčanov, ktorí idú opäť oslavovať spolu s mladomanželmi. V posledných rokoch sa trendy menia a svadobčania si už prenajímajú priestory v podniku. Existuje ešte mnoho párov, ktorí svadbu oslavujú práve takto tradične.
I napriek tomu, že Slováci v Srbsku žijú niekoľko stoviek kilometrov od svojej rodnej zeme, nikdy nezabudli, kam siahajú ich korene. Podobne je to aj s tradíciami, na ktoré nikdy nezanevreli. To čo im môžeme závidieť, je súdržnosť, statočnosť a vynikajúce medziľudské vzťahy.
Ženy na Slovensku by však tým srbským mohli závidieť ešte jednu vec: muž, nech vykonávajú akúkoľvek profesiu, stále je dosť šikovný nato, aby dokázal upiecť zákusky alebo torty. Príkladom je samotný Janko, ktorému pečenie ide od ruky, a ktorého vynikajúce torty potešia nejeden mlsný jazýček.
HISTÓRIA SLOVÁKOV V SRBSKU
Už 18. storočie je významným medzníkom v súvislosti s osídlením Dolnej zeme, kedy sa po porážke Turkov oslobodilo územie Vojvodina, tiež známe ako Panónska nížina. Mária Terézia tak dovolila osídliť túto oblasť. Medzi prisťahovalcami neboli len Slováci, ale aj Maďari, Česi a Nemci. Úplne prvé slovenské dediny vznikli okolo roku 1750. Nová oblasť zaručovala náboženské a národnostné slobody, čo mnohí ľudia využili, keďže v tých časoch zohrával na území dnešného Slovenska dôležitú úlohu práve Jezuitský rád. Ten konal protireformáciu, a teda všetci evanjelici žijúci na Slovensku využili možnosť slobodne vyznávať svoju vieru a osídlili Dolnú zem.
Začať nový život na holej pustatine nebolo ľahké. Mor, chudoba, hlad – pôda sa však obrábať musela, keďže bola jediným zdrojom obživy i napriek nepriaznivým podmienkam. Ľudia si stavali domy, ale v neposlednom rade mysleli aj na svoj duchovný život. O 26 rokov neskôr stál evanjelický kostol, ktorí si obyvatelia postavili úplne sami. Dnes je jedným z najväčších chrámov na Dolnej zemi s kapacitou 700 miest.
