Akcie oceliarskej spoločnosti. FOTO: (JN)
LEVICE. Podľa slovíčka „čilej“, čo znamená teraz, sa pomenúvajú spoločným označením čilejkárske dediny v okolí Levíc.
Okrem príznačného slovíčka obyvateľov týchto obcí spája aj minulosť, kedy opúšťali rodný kraj a šťastie hľadali v Amerike. „Amerikáni“, tak dodnes pomenúvajú tých, ktorí za veľkou mlákou (Atlantikom) tvrdo pracovali, aby domov, do chudobného kraja, mohli posielať doláre. Dodnes sa v rodinách uchovalo mnoho predmetov, ktoré sú spomienkou na ich predkov.
Výstavu Čilejkárski Amerikáni – vysťahovalectvo z „čilejkárskeho“ mikroregiónu do USA otvorili v Tekovskom múzeu.
Z komôr a padlášov
Dnes už kuriózne predmety, kedysi veci potrebné pre bežný život v novom svete. Aj takéto predmety sú na výstave, ktorej autorkou je Rybníčanka Monika Miškovičová Savová a spoluautorkou Mariana Mikulová. „Zhromažďovala som ich štyri roky. Oslovila som obecné úrady, či mi pomôžu spraviť kampaň medzi ľuďmi, aby požičali predmety po svojich predkoch, ktorí boli a Amerike,“ vracia sa späť autorka. Jej prvotným zámerom bolo vydať knižku. Predmetov sa k nej dostalo ale toľko, že z nich zostavila výstavu. Ľudia prekutrali padláše, komory a veci pochádzajúce z čias vysťahovalectva za prácou zapožičali. Pochádzajú z čilejkárskych dedín Rybník, Čajkov, Podlužany, Veľké Kozmálovce, Nová Dedina, Hronské Kosihy, Tlmače, Starý Tekov a Hronské Kľačany. Medzi nimi sú naozajstné rarity.
Cesta do ďalekého sveta
Čilejkári začali za veľkú mláku odchádzať okolo roku 1890. „Išli loďou z Liverpoolu vo Veľkej Británii alebo z francúzskeho prístavu Le Havre. V Bratislave nasadli na vlak, prešli do Nemecka a odtiaľ na loď,“ opisuje Monika Miškovičová Savová strastiplnú cestu, ktorú vysťahovalci museli podstúpiť. Súčasťou bola napríklad aj zdravotná prehliadka pred nalodením sa, aby cestujúci neprenášali nejaké ochorenia.
Keďže zväčša po anglicky nevedeli, pri hľadaní „džobu“ používali anglicko-slovenský a slovensko-anglický slovník s frázami, ako si prácu zháňať. Jeden exemplár užitočného slovníka sa dochoval dodnes a spolu s ďalšími je na výstave.
Lodné kufre aj lodný ďalekohľad
Ženy často pracovali ako opatrovateľky (au pairky) v bohatých, prevažne židovských rodinách, muži zase v hydinárniach, baniach a oceliarňach. Ku kuriozitám patrí dochovaná listina akcií oceliarskej spoločnosti Missouri Iron and Steel Corporation z roku 1917, ďalej brožúrka o tom, ako možno obdržať americké občianstvo v USA z roku 1909, či modlitebná knižka vydaná v USA v slovenskom jazyku. Dochoval sa aj telefónny zoznam Chicaga či ďalekohľad zaoceánskej lode Harper.
Ďalekohľad z lode Harper. FOTO: (JN)
Pred ďalekými cestami sa Amerikáni balili do lodných kufrov, ktorých je na výstave hneď niekoľko. Na mnohých sa zachovali aj sprievodky so záznamom trasy a dátumu. Takto možno vyčítať, že jeden z obrovských kufrov cestoval z New Yorku do Tekovskej Novej Vsi 15. mája 1934, alebo ďalší z mesta, ktorého symbolom je Socha slobody, do Veľkých Kozmáloviec. Nezvyčajný je aj obrovský lodný kufor vybavený ramienkami na obleky a šuflíkmi na drobnosti.
Lodné kufre, ktoré cestovali cez oceán. FOTO: (JN)
Kým v našich krajoch vtedy ešte v domácnostiach používali ľanové alebo bavlnené uteráky ozdobené výšivkami, v novom svete si už v roku 1920 utierali ruky do froté uterákov. Aj tie sa uchovali dodnes.
Autorka výstavy pridala aj rodinný exponát. Sú ním švajčiarske dámske náramkové hodinky, ktoré fungujú dodnes. V roku 1946, keď sa z Ameriky vracala domov jej stará mama, darovala ich vtedy svojej neteri Amálke, ktorá tam ostala žiť. Pred dvomi rokmi sa Monika Miškovičová Savová vybrala za rodinou do Ameriky a vtedy jej hodinky 86-ročná Amálka dala so slovami: „Prišiel čas ti ich vrátiť.“ Teraz sú vystavené v múzeu.
Ťažký chlebík
Prvé zarobené peniaze posielali domov na splatenie dlho za cestu, na ktorú si často museli požičať.
Čilejkári za veľkou mlákou tvrdo pracovali. Mysleli pri tom hlavne na to, aby sa príbuzní doma mali lepšie. Z dolárov, ktoré na rodnú hrudu posielali, sa rodiny začali zmáhať. Zveľaďovali hospodárstvo, prikupovali pozemky, dobytok, stroje, v Novej Dedine postavili prvý poschodový dom, staršie domy zreparovali. Zmenil sa aj odev. Čilejkárske ženy už nechodili len v čiernom. Kroje si dávali šiť z lesklých farebných látok a vyzdobiť blingáčmi, čo im posielali príbuzní z Ameriky. „Medzi bežnými rodinami a rodinami Amerikánov začali vznikať rozdiely, neraz sa rodiny kvôli tomu aj rozhádali,“ opisuje autorka dôsledky vysťahovalectva.
Druhá svetová vojna ho definitívne ukončila. Z čilejkárskych obcí dovtedy odišli takto za džobom stovky ľudí. Potom už do cudziny emigrovali.
Mnohí Amerikáni doplatili na zmenu zriadenia. Majetky im skonfiškovali, polia zobrali do družstva. „Zachovali sa listy, v ktorých opisujú situáciu príbuzným v Amerike, ako s nimi komunisti vybabrali,“ dodáva autorka.
Výstava Čilejkárski Amerikáni – vysťahovalectvo z „čilejkárskeho“ mikroregiónu do USA je sprístupnená verejnosti do 11. mája.
