LEVICE. Kúpalisko v strede sídliska má máloktoré mesto. Obyvatelia z okolitých činžiakov už len s nostalgiou spomínajú, ako kedysi prebehli z domu do bazéna iba v plavkách a napoludnie zase odbehli domov sa naobedovať. Prvé plavecké pokusy tu zažilo niekoľko generácií Levičanov.
Areál je už takmer desaťročie prázdny. Nedávno ale do bazénov napustili vodu.
Levická plaváreň v časoch svojej slávy. Dobová fotografia visí v jej interiéri.
Voda nevyhovuje
Desaťročná pauza sa razantne podpísala pod vzhľad kedysi vychýrenej plavárne. Majiteľ Ivan Šimonovič hovorí, že keď pred rokmi zvažoval jej kompletnú rekonštrukciu, podľa štúdie by v tých časoch bola potrebná suma 10 miliónov slovenských korún. Návrat odhadli na desať rokov, avšak už po šiestich rokoch by bola potrebná výmena čerpadiel a ďalšie investície do zariadení. Areál teda len udržiava - kosí trávu. V bývalej ženskej šatni má zriadenú posilňovňu, do ktorej chodí takmer denne.
V ženskej šatni je dodnes posilňovňa. FOTO: (JN)
Málokto vie, že dôvodom, prečo plaváreň ukončila činnosť, bola voda. V okolí tečú Perec, Podlužianka a vedľa bazénov sú dve studne. Ani jeden zo zdrojov nie je vyhovujúci.
Vojnová stavba
V miestach terajšej plavárne bolo voľakedy jazero a za ním starý drevený bazén. Zásobovaný bol stálym prietokom vody z Pereca, z bazéna ju vypúšťali do Podlužianky. V priestoroch terajšej budovy plavárne stále stará drevená halász csárda.
Areál chátra. FOTO: Jana Némethová
V 20. rokoch minulého storočia sa vedenie mesta so zástupcami športových klubov dohodli, že v časti Liget (Ostrov) vybudujú plaváreň. Pomenovanie Liget vzniklo na základe toho, že Perec, Podlužianka a jazero vytvárali akýsi ostrov. Táto časť sa vtedy nachádzala na okraji Levíc, ležala za elektrárňou, kde je dnes penzión Tilia a za bývalou továrňou – mydlovkou, ktorá bola v susedstve elektrárne. Vedľa bolo škvárové futbalové ihrisko. „Mal som päť – šesť rokov, keď som tam bol s otcom. Vítali sme futbalistov, ktorí, keďže neboli šatne, sa prezliekali v budove za Perecom nazývanej Kasíno. Na ihrisko museli prejsť cez mostík,“ opisuje I. Šimonovič.
V roku 1938 začali na voľnej ploche stavať plaváreň. „Staré kúpalisko sa zrušilo, v miestach jazera vybudovali nové. Plaváreň bola dokončená počas druhej svetovej vojny, okolo roku 1941,“ približuje ďalej históriu.
Bazén s budovou plavárne. FOTO: Jana Némethová
Na kúpalisku mohli Levičania využívať veľký plavecký bazén a detský. Vybudované boli väčšie ženské šatne, menšie mužské šatne, byt pre správcu, otvorená spoločenská miestnosť, kde sa dalo schovať pred dažďom a ktorú neskôr obstavali a hrával sa tam biliard a stolný tenis. Za ňou bola kolkáreň a toalety.
Ku koncu vojny, keď sa v meste v decembri 1944 zastavil front, tu Rusi zriadili lazaret pre vojakov.
V tomto okienku sa predávali vstupenky. FOTO: Jana Némethová
Ľadové kúpalisko
Po vojne začal areál opäť slúžiť ako kúpalisko. Pribudli dva tenisové kurty a jedno volejbalové ihrisko. Správcom bol TJ Tatran Levice. Plavčíkom bol dlhé roky Šani báči Németh. Vstupné vyberal pán Frečko. Tí, čo nemali peniaze, sa kúpali vo veľkom alebo malom C, čo boli názvy pre zákruty nezregulovaného Pereca podľa tvaru písmena „C“.
Bazény boli zásobované vodou z Pereca napájaného z Hrona. „Voda z Pereca pretekala cez filtre, čo boli tri obrovské vane, kde bola filtrovaná cez uhlie, štrk a piesok. Z bazénov potom odtekala do Podlužianky,“ približuje dômyselný systém.
Budovanie chemického priemyslu a používanie umelých hnojív sa podpísalo pod kvalitu vody v Hrone aj Pereci. Nedalo sa spoľahnúť ani na jej množstvo. Preto v 50. rokoch navŕtali prvú studňu. Pôvodne mala byť hlboká 80 metrov, ako sa ale ukázalo, voda bola studená. Vrt prehĺbili až do 140 metrov, aj tu mala iba 18 stupňov. Ani v ďalšej studni, ktorú vykopali do hĺbky 30 metrov s priemerom tri metre, nebola teplejšia voda. Namerali len 12 stupňov. „Kúpalisko ľudia premenovali na ľadové kúpalisko.“ Problémom ale bolo, že slnko nestihlo vodu zohriať a už na tretí – štvrtý deň zozelenela.
Po vzniku Levitexu v 70. rokoch prebrala jeho odborová organizácia správu areálu a plánovala ho prebudovať na moderné rekreačné stredisko s poschodovými budovami. Zrútili starú kolkáreň, nahradiť ju mala moderná, automatická kolkáreň. Kvôli výstavbe 13-poschodového činžiaku ubrali zo športovísk - ostal jeden volejbalový kurt využívaný aj na tenis. Z plánov nebolo nič – textilka dvakrát vyhorela.
Obnova alebo prírodné kúpalisko?
Po revolúcii chcelo ROH Levitex vrátiť kúpalisko mestu, ktoré oň ale nemalo záujem. V roku 1991 ho dalo do dražby a vtedy ho získal Ivan Šimonovič. „Prevádzkoval som ho 15 rokov. Boli roky ziskové aj stratové. Do betónových bazénov išli vedrá chlóru, aby sa dezinfikovali. Naposledy som ich napustil v roku 2006. Po týždni sa voda vždy vymieňala, no keď zapršalo, hneď zozelenela,“ približuje.
K dôvodom, prečo plaváreň viac neotvoril, bolo aj zavedenie prísnejších hygienických podmienok.
Podľa majiteľa by kúpalisko potrebovalo nové studne, laminátové bazény, odtoky a celkovú rekonštrukciu budovy. „Robíme štúdiu obnovy kúpaliska, ale s menšími bazénmi,“ načrtáva vlastník plány. V súčasnosti majú bazény olympijské parametre: veľký s rozmermi 50 x 25 metrov a štartovacími mostíkmi, malý 25 x 12,5 metra.
Veľký bazén má štartovacie bloky aj mostík. FOTO: Jana Némethová
Ďalšou možnosťou, ako areál oživiť, je zriadiť tu prírodné kúpalisko.
Túto sezónu bazény napustili vodou, aby zistili, ako je to s ich tesnosťou. „Žiaľ, pretekajú,“ dodáva.
