KALNÁ NAD HRONOM Rozpovedala príbeh o jej zberateľských začiatkoch, o pocitoch z blížiacich sa Vianoc, ale aj o všedných veciach, ktoré často považujeme za samozrejmosť, no mnoho ľudí z nich čerpá inšpiráciu.
Helena Mokošová s milovanými hrnčekmi. FOTO: (MB)
Začalo sa to servítkou
Servítky, hrnčeky, starožitnosti, knihy, lampáše a mnoho iného. To sú niektoré z predmetov, ktoré sa nachádzajú v bohatej zbierke Heleny Mokošovej. Zberateľská vášeň ju prepadla pred šiestimi rokmi, keď jej dcéra priniesla servítku, ktorá ju svojím jedinečným zjavom zaujala natoľko, že sa rozhodla odložiť si ju. „Potom som čistou náhodou natrafila na druhú, tretiu, ktoré boli taktiež výnimočné. Povedala som si, že si ich budem odkladať,“ hovorí pani Helena.
Rôznorodosť servítok, ich jedinečné zdobenie a rôzne materiály spôsobili, že začala servítky vo veľkom nakupovať. Stále však mala pocit, že ich je málo. O svojej novej záľube povedala rodine, priateľom a známym, vďaka ktorým má dnes vo svojej zbierke vyše 9000 kusov. „Často som našla niekoľko servítok v poštovej schránke a dodnes netuším, kto ich tam dal,“ hovorí s vďačnosťou. Mnohé z nich sú unikáty, keďže pochádzajú z rôznych kútov sveta, ako napríklad z USA, Kanady, Ruska, ale nechýbajú ani servítky s kresťanským motívom z ďalekého Izraela. Ďalšími sú jedinečné kúsky z dražieb či z exotických dovolenkových destinácií. Zaujímavosťou je, že zberateľka má všetky servítky pedantne zoradené podľa kategórií, ako sú napríklad ročné obdobia, podľa konkrétnych kvetov či s historickými a kresťanskými motívmi.
Aj storočné kusy
Nie je to však jediná vášeň pani Heleny. Zbiera taktiež hrnčeky či šálky, ktorých má 540. Medzi nimi sa taktiež nachádzajú unikátne šálky z Izraela, Egypta alebo od priateľov z Dolnej Zeme. Súčasťou zbierky sú aj starožitné kúsky z medzivojnovej doby alebo také, ktoré majú viac než 100 rokov. Helenini priatelia vedia, že z dovolenky pri mori by jej mali priniesť okrem servítok a šálok aj kamene z miestnej prírody. Tie môže tiež rátať na desiatky. Nepochádzajú však len z prímorských oblastí, ale aj z našich slovenských riek. Ako zberateľka vysvetľuje, kamene ju väčšinou zaujmú svojím nevšedným tvarom, povrchom alebo farbou.
V jej zbierke starožitností sa nachádza aj mimoriadne vzácny evanjelický spevník, ktorého autormi boli Slováci žijúci v Amerike. Ďalej je to napríklad telefón z 50. rokov, staré rádio, mlynčeky.
Starožitností oslovili aj jej syna. V jeho prípade ide o viac než 50 lampášov, z ktorých sú taktiež mnohé mimoriadne vzácne, keďže prežili storočnicu. Zberateľstvo a najmä starožitnosti neobišli ani Heleninu dcéru. Ju uchvátili dobové šaty, ktoré si sama šije.
Maľuje aj píše
Pani Helena bola odmalička úzko spätá s prírodou, čo sa odráža aj na jej ďalších aktivitách. Veľmi rada maľuje a píše básne. Inšpiráciou sú pre ňu nie len príjemní ľudia, či slnečné dni, ale aj veci, na ktoré mnohí často zabúdajú. Napríklad v ručne robenom nábytku jej otca cíti stále jeho mozole a stopy tvrdej práce. Je veľmi dobrou pozorovateľkou a aj takéto maličkosti zaznamenáva do svojich expresívnych malieb a básní, ktoré sa okrem iného viažu na tie najrôznejšie príležitosti. Výnimkou nie sú ani Vianoce. Autorka tvrdí, že vianočné sviatky by mali byť pre nás akousi duševnou očistou, kedy by sme si mali vážiť prítomnosť našich rodín, priateľov a zabudnúť na všedné problémy, ktoré nás trápia počas roka. „Pri tvorbe básní sa vždy uvoľním, je to pre mňa relax a ešte väčšia radosť ak nimi môžem niekoho potešiť,“ hovorí. Najzaujímavejšia je však príhoda, vďaka ktorej si uvedomila, že sa v nej nachádza aj dar pre písané či hovorené slovo. V časoch, keď pracovala v pekárni sa veľakrát stalo, že prišla domov v neskorých nočných hodinách. Aby ju strach z tmavých ulíc nepremohol, začala si po ceste z práce spievať. „Rozveseľovalo ma to a celkom sa mi to páčilo. Dostala som teda impulz, že si postupne začnem spisovať všetky slová, ktoré mi napadli, a že raz z toho bude možno aj báseň,“ vysvetľuje s úsmevom. Pani Helena tvrdí, že v každom človeku sa nachádza istá dávka talentu. Ako sama hovorí, nemali by sme ich potláčať, ale práve naopak, využiť ich najlepšie ako vieme. Nielen pre našu osobnú radosť, ale najmä pre potešenie druhých.
