TLMAČE. Neznáša nespravodlivosť a aj napriek tomu, že sa mu v živote prihodilo veľa neprávostí, tvrdí, že je šťastný a spokojný. Tlmačan Ján Krutý bol v 19 rokoch partizánom plným odhodlania. Priznáva ale, že mal aj strach.
Ján Krutý má desiatku vyznamenaní. FOTO: Archív (JK)
Namiesto maturity povolávací rozkaz
Ako chlapec z Brezovej pod Bradlom nemal ešte ukončenú maturitu a už mu prišiel povolávací rozkaz. „Mal som v októbri narukovať. Ja som zdrhol a odišiel do Sklabine,“ pripomína miesto, kde sa stal členom Druhej partizánskej brigády M. R. Štefánika. Jeho veliteľom bol Viliam Žingor, ktorého počas totality popravili kvôli jeho protikomunistickým názorom ako nepriateľa štátu.
Guľky ho minuli
Večer pred vypuknutím Slovenského národného povstania veliteľ vybral trinásť ľudí na diverznú službu na západnom Slovensku. Bol medzi nimi aj Ján Krutý, ktorý tam partizánčil. Veľakrát mal šťastie: „Počas jednej akcie dostal veliteľ naľavo odo mňa guľku, odvtedy nemá prst. Napravo dostal iný kamarát guľku do kolena a odvtedy kríva.“ Tlmačana vtedy náboje, našťastie, minuli.
V povstaní bojovali chlapci, zväčša všetci dostali povolávací rozkaz, a preto sa rozhodli odísť k partizánom. Vekový priemer bol dvadsať až dvadsaťtri rokov, len velitelia boli vojaci z povolania. Takže na bojisku padali mladí ľudia. Bojovali za opätovnú Československú republiku, za slobodu a demokraciu. Nechceli žiť vo fašistickom štáte.
Strach mať nemôžete
„Ak neskolíte vy jeho, skolí on vás. Tam nemôžete mať strach,“ stojí si za svojím Ján Krutý. Po chvíli ale priznáva, že bola aj chvíľa, kedy strach mal. „Dostali sme za úlohu prerušiť trať medzi Sekulami a Malackami,“ opisuje situáciu. Železničný most na trati museli vyhodiť v noci do vzduchu a mali na to len dve hodiny. Samozrejme, sedemčlennej skupine to trvalo dlhšie. Most sa im podarilo odpáliť presne vtedy, keď sa zo stanice pohol posledný osobný vlak. „Stanica bola od mosta vzdialená len tisícdvesto metrov, vlak len sto metrov pred ním zastal,“ nikomu sa nič nestalo. „Vtedy som mal strach o životy tých nevinných ľudí,“ priznáva sa.
Za zásluhy si odsedel
V jeden večer bol so ženou na plese a už na druhý deň dostal rozkaz ísť do kasární. To bol už rok 1951, Viliam Žingor bol už pár mesiacov po smrti a Ján Krutý pracoval ako profesionálny vojak. Tam mu ako poručíkovi oznámili, že má odovzdať zbraň a dostal zákaz vstupu do kasární. Celý týždeň nevedel prečo. Odcestoval do Bratislavy, kde sa na veliteľstve chcel dozvedieť pravdu. Na ceste ho ale zastavili dvaja ľudia: „Boli v civile a rovno ma zavreli do basy. Moja žena nevedela celý týždeň, kde som.“
Ako nepriateľa štátu ho väznili deväťdesiatsedem dní. Na vojenskom súde, kde ho súdil aj jeho kamarát, mal opäť šťastie. Prepustili ho, aj keď mu hrozilo až sedem rokov. Armáda mu vyplatila aj skromné odškodné.
„Pri všetkých peripetiách, čo som v živote zažil, som šťastný človek,“ teší sa Tlmačan, podľa ktorého sa človek nesmie hnevať za staré krivdy. „Človek nemusí zo všetkým súhlasiť, ak to ale nevie zmeniť, musí to akceptovať a po čase hodiť za hlavu,“ priznáva muž, ktorý teraz za svoje činy dostáva ocenenia. Najviac si však váži najvyššie československé vyznamenanie.
Autor: Romana Gogová
