RYBNÍK. Anka, ako ju volajú, žije na západnom pobreží Spojených štátov už 24 rokov.
Na Slovensko sa vracia pravidelne za rodinou, ktorú má na východe krajiny.
V závere júla pobudla aj v Rybníku (okres Levice) u kamarátky, ktorá je folklorististkou a zberateľkou tekovských krojov. Práve ľudové odevy skrížili ich cesty. Anka sa totiž do tekovského kroja zamilovala už ako dieťa, keď ho videla na obrázku v knihe. Ohúrila ju zdobená parta na hlavu. Dnes má vo svojej bohatej zbierke aj dva kroje z Tekovského regiónu - od tety Anky Holečkovej. Minulý týždeň k nim pribudol zdobený sviatočný kabátik a parta od Rybníčanky Moniky Miškovičovej Savovej.
Kúsok z domova má za veľkou mládkou

Dlhovlasá usmievavá žena mala na stretnutí v Rybníku oblečené tričko s aplikáciou ľudového vzoru. Folklórom skrátka žije, a to aj napriek tomu, že nový život si vybudovala v slnečnej Kalifornii. „Niečo mi tam chýbalo,“ začína rozmotávať klbko.
Folklóru sa venuje od šiestich rokov. V rodnej obci Ľutina v Sabinovskom okrese začínala so spevom a tancovaním. Jej otec František Hrabčák bol hudobníkom, choreografom a vedúcim súboru Ľutinčan.
Vďaka aprobácii, ktorú vyštudovala na pedagogickej škole, sa po ročnom učiteľovaní v Prešove dostala do Ameriky. Tam žijúca Ukrajinka hľadala učiteľku ukrajinčiny a hudby pre svoje dieťa. „Malo to byť na rok - dva,“ usmieva sa Anka a pridáva: „V San Diegu som už 24 rokov.“

Po čase jej v druhom najväčšom kalifornskom meste s 1,4 miliónmi obyvateľov začalo chýbať čosi, čo by jej pripomínalo domov. „Hľadala som niečo s folklórom, ktorému som sa kedysi venovala,“ pokračuje.
Keď natrafila na „rodinný“ súbor Devín, pridala s k nim spievať. „Z domova som si doniesla šarišský kroj,“ spomína na časy, keď si po rokoch opäť obliekla ľudový odev. „Šarišský kroj je chudobnejší, jednoduchší ako tekovský. Ako bol voľakedy aj život,“ porovnáva pestrosť krojov z rôznych regiónov, ktoré kedysi odzrkadľovali aj majetnosť. Tekovský odev jej padol do oka už ako dievčaťu, keď si listovala v otcovej knihe o folklóre. „Bola tam fotka kroja s partou zdobenou flitrami - blingáčmi. Bol to tekovský kroj z Rybníka,“ opisuje pamätný obrázok s úsmevom a dovetkom, že vtedy ešte nevedela, kde to je.
Kostol praskal vo švíkoch
Prvý krok k tomu, aby mohla za veľkou mlákou priblíži slovenský folklór, spravila v roku 2010. Na sociálnu sieť dala oznam, že hľadá chlapcov a dievčatá. Ľudový tanec v ich podaní chcela predstaviť na oslavách výročia v miestnom kostole.
V auguste sa dalo dokopy dvanásť dospelých a päť detí a vo februári 2011 mali prvé vystúpenie. Konalo sa v Kostole sv. Jána Nepomuckého v San Diegu, kde raz mesačne slúžia česko-slovenské omše. Očakávali stovku ľudí, prišlo ich trikrát toľko. Nacvičili si tri tance a keďže bolo viac dievčat ako chlapcov, tancovali aj do kruhu. Súbor teda pomenovali Karička, čo v šarišskom nárečí znamená kruh alebo kolo. Kroje na vystúpenie im požičali zo súboru Devín.
„V roku 2013 vznikol z našich detí súbor Podkovička, ktorý sa zúčastňuje na medzinárodných festivaloch, ktoré sa tu konajú,“ pokračuje Anka s tým, že na husliach hrá aj jej syn.
Nasledovalo vystúpenie v Orange County pri Los Angeles. Minulý rok sa zase zúčastnili na prvom českom festivale v San Franciscu.
Pred krajanmi v tekovskom kroji
Druhý ročník krajanského folklórneho festivalu presunuli v roku 2012 do väčšieho komunitného centra vo štvrti La Mesa v San Diegu, kde sa koná každoročne v máji. Okrem vystúpenia oboch folklórnych súborov na ňom pripravujú tradičné špeciality, v stánkoch ponúkajú rôzne remeselnícke výrobky. Vďaka podpore Úradu pre Slovákov žijúcich v zahraničí v Bratislave mohli na folklórny festival pozvať aj spevákov či hudobníkov zo Slovenska a Čiech. Pred dvomi rokmi otvárala Anka krajanské podujatie v tekovskom kroji. Ako povedala, oblečie sa ho aj do československého domčeka v Balboa parku, v ktorom prezentujú svoje tradície mnoho krajín sveta.
„Doma mám celú izbu zapratanú krojmi z rôznych regiónov Slovenska. V roku 2015 sme mali na festivale módnu prehliadku krojov,“ pridáva ďalší príklad, ako slovenské tradície približuje v Amerike.
Jej zbierka má ale oveľa pragmatickejší základ: vždy, keď chce nacvičiť tanec z ďalšieho regiónu, musí pozháňať odevy, aby mali v čom vystupovať.
Okrem spomínaného festivalu robí aj zábavy – Štefanskú, kde prezentujú vianočné zvyky, ďalej fašiangovú v tradičných maskách a s pochovaním basy. Predstavili už aj zvyklosti na vinobraní či slovenskej svadbe.
Na výstave v Bátovciach
Prvé kroje, šarišské, si šili ženy z Karičky samy - zástery, vesty aj výšivky na rukávy. Potom Anka kúpila alebo dostala kroje zo Zemplína, Horehronia, Podpoľania, Tekova, Myjavy, kde pár rokov dozadu absolvovala letný kurz choreografie folklórnych tancov. Organizuje ho Univerzita Komenského. Na ďalšom bola teraz začiatkom júla na Liptove a to, čo sa účastníci naučili tancovať, predviedli na festivale vo Východnej.
Anka je v San Diegu učiteľkou hudobnej výchovy, vedie školský spevokol a učí tance. Letné prázdniny preto zvykne tráviť so synom na Slovensku. Aj vďaka voľnu mohla prísť minulý týždeň do Rybníka. Spolu s kamarátkou Monikou Miškovičovou Savovou si pozrela jej výstavu Nazrime do minulosti Tekova a Hontu v Kúrii v Bátovciach. Jeden z tekovských krojov si aj vyskúšala. Obliekla si ho za necelých 20 minút. „Dva spodníky, cudnica, sukňa, zástera, košieľka, lipitka, spodný čepiec vyšívaný,“ dopĺňali sa navzájom Monika s Ankou pri menovaní častí zložitého odevu.
„Výstava je krásne zaranžovaná a je tam veľa materiálu,“ zhodnotila Slovenka žijúca v Amerike, pre ktorú je návrat na Slovensko vždy inšpirujúci.